18/27Pamätná izba Gorazda Zvonického
Otvorenie pamätnej izbyV budove bývalej materskej školy, ktorú navštevoval aj Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šándor, bola 6. júla 2013 otvorená pamätná izba s fragmentmi z jeho života. Jej otvoreniu predchádzali každoročné podujatia farského spoločenstva, ktoré pripravovalo vo sviatok sv. Gorazda akadémie a stretnutia v duchu odkazu Gorazda Zvonického. Tieto stretnutia rodákov boli malou slávnosťou pre všetkých, v srdci si odnášali krásne spomienky a duchovné zážitky a ich snahy sa zavŕšili zriadením Pamätnej izby Gorazda Zvonického.
|
Zo života G. ZvonickéhoGorazd Zvonický vyrastal v chudobnom maloroľníckom prostredí. Po skončení ľudovej skoly začína študovať na gymnáziu. Ako sedemnásťročný sa spoznal s mladým katechétom michalovského gymnázia ThDr. Štefanom Hlaváčom, ktorý mal výrazný vplyv na jeho ďalšie smerovanie. V septembri 1931 odchádza študovať na saleziánske gymnázium v Šaštíne. Ako dvadsaťročný narukoval do Levoče, kde ho zastihla mobilizácia roku 1938, ktorá predĺžila jeho vojenské pôsobenie. Počas vojenskej služby sa zoznámil s mladými básnikmi Jankom Silanom a Pavlom Olivom, ktorí v ňom prebudili záujem o literárne úsilie slovenskej katolíckej moderny. Po návrate z vojenskej služby vstúpil v roku 1939 do saleziánskej rehoľe a dokončil gymnaziálne štúdium. Rehoľné sľuby zložil 11. novembra 1940. Maturoval v roku 1942 v Kláštore pod Znievom. Od roku 1944 študuje teológiu vo Sv. Beňadiku a Sv. Kríži nad Hronom. Za saleziánskeho kňaza bol vtedy už začínajúci básnik vysvätený v deň svojich 35. narodenín 29. júna 1948 vo Vieske pri Sv. Kríži nad Hronom. Ako salezián účinkoval v Malom biskupskom seminári v Trnave ako jeho prefekt. V päťdesiatych rokoch sa mu podarilo utiecť pred prenasledovaním do Rakúska a Talianska. 13. októbra 1951 odchádza do Argentíny. Dvanásť rokov pôsobil ako saleziánsky kňaz vo farnosti sv. Jána Evanjelistu v Buenos Aires. Tu aktívne pracoval v Spolku slovenských spisovateľov a v Zahraničnej Matici Slovenskej. Neskôr pôsobil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda ako profesor humanitných vied. Zomrel v Ríme, jeho pozostatky odpočívajú na národnom cintoríne v Martine. Básnickými zbierkami Mýtnik pred Madonou (1948) a S ukazovákom na mraku vydanej už v Argentíne (1958) nastúpil Zvonický svoju plodnú umeleckú dráhu. Ďalšie zbierky nasledovali po krátkych untervaloch: Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Prekutávam lovištia (1968). V roku 1973 vyšla v redakcii Jozefa M. Rydla vo vydavateľstva Liber Lausanne zbierka Na igricovom kare. Rok predtým vydal básnik prozaické dielo Okolo kľúčovej dierky v zbierke Dve novely (1972) V sérii Lýra vyšla zbierka Napárať čím viac lyka (1978) a k posledným zbierkam sa radí Obolus (1985)| a Smer Mariánska hora (1988). V tomto preňho jubilejnom roku vydal aj pekné eseje Keď mlčať nie je zlato. Priaznivci jeho literárneho odkazu, ale i kritici dlho obdivovali jeho vzácne tvorivé sily, sústredenosť, hlboké ľudské a umelecké ambície. Pohyboval sa medzi dvoma pólmi; na jednej strane to boli meditatívne verše na spôsob modlitby - rozhovoru s Bohom, na druhej strane neustále vstupovanie do svedomia sveta, ľudí i seba samého. Prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro udelil nášmu básnikovi (ako druhému Slovákovi po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi) Rytiersky rad za zásluhy o Taliansku republiku (Commendatore Al Merito della republica Italiana).
|
Letáky vydané pri príležitosti nedožitého
|
"Fragmenty zo života" a "Reminiscencie - Gorazd Zvonický – básnik pravdy a krásy"
Pri príležitého nedožitých 100. narodením bola vydaná aj príležitostná poštová známka.
Ďalšie ohlasy a spomienky
|